Jazykové hry podľa Wittgensteina

Vo svojom neskoršom diele Wittgenstein rozvinul ideu, že úlohou filozofie je objasniť pojmový zmätok, ktorý vzniká nepreskúmaným používaním jazyka. Keďže bol nespokojný s tradičnými expresionistickými a reflexívnymi prístupmi k jazyku, hľadal nový flexibilnejší model. Ústrednou myšlienkou je koncepcia aktivity riadenej pravidlami, alebo tzv. „jazykovej hry“. Wittgenstein zaviedol pojem „jazykových hier“ kvôli analógii medzi používaním jazyka a hrou podľa určitých pravidiel. Tvrdil, že celé naše používanie jazyka sa podobá na hru:

Ľahko si dokážeme predstaviť ľudí ako sa zabávajú na ihrisku tým, že sa hrajú s loptou a to tak, že sa začnú hrať rôzne jestvujúce hry, avšak mnohé sa hrajú bez toho, aby ich ukončili a medzitým hádžu loptu bezcieľne do vzduchu, naháňajú sa s loptou a zo žartu ňou po sebe hádžu atď. A náhle niekto povie: Po celý čas sa hrajú loptovú hru a pri každom hode dodržiavajú určité pravidlá.[f1 Filozofické skúmania, poznámka 83.]

V každom bode dodržiavame pravidlá, avšak nie rovnaké pravidlá na každom kroku. Rovnako sa naše používanie jazyka stále riadi pravidlami, avšak nie vždy rovnakými pravidlami, zúčastňujeme sa veľkého počtu „jazykových hier“ a zmätok zvyčajne nastáva, keď sa výrok v rámci jednej „jazykovej hry“ interpretuje podľa pravidiel inej. Pojem „jazykové hry“ osvetľuje celú otázku významu v jazyku.

“Jazykové hry“ sú prvý krát popísané v poznámke 7 Filozofických skúmaní a spočiatku sa zdajú byť bezproblémové, „ Celý tento proces používania slov podľa (2) si môžeme predstaviť ako jednu z tých hier, ktorých prostredníctvom sa deti učia svoj rodný jazyk. [f2 tamtiež, poznámka 7.] „Jazykové hry“ sú nevyhnutným krokom pri učení sa jazyka, jazyk sa učíme používať prostredníctvom rôznych hier, z ktorých je v nemalej miere dôležitá hra na „ukazovanie a pomenovávanie“, ktorú popísal Augustín. Avšak táto jednoduchá koncepcia sa po ďalšej analýze zrúti. Zdá sa, že nič nie je jednoduchšie než ukázať na predmet a potom ho pomenovať; vlastne sa predpokladá, že je to dosť jednoduché na to, aby to malé deti pochopili; avšak prečo očakávame, že poslucháč okamžite pochopí to čo máme na mysli? Ak ukážeme na stôl a vyslovíme slovo „stôl“, odvolávame sa na celú triedu objektov známych pod názvom stôl, z ktorých je tento konkrétny len jeden príklad, avšak nemožno to chápať tak, že tento konkrétny objekt sa nazýva „stôl“ a žiaden iný. Začíname chápať, že pre pochopenie je potrebná určitá predbežná vedomosť; musíme vedieť akú úlohu bude „stôl“ zohrávať v našej jazykovej hre. Wittgenstein toto zdôrazňuje tým, že v svojej vzorovej jazykovej hre zavádza vlastné mená a čísla; pýta sa ako môžeme ukázať na číslo dva? Ak ukážeme na dva objekty, ako si môže byť niekto istý, že slovo použité pre číslo dva nie je vlastné meno pre túto konkrétnu dvojicu predmetov? Zdá sa, že dopredu musíme mať určitú predstavu o tom, akú úlohu zohrávajú v jazyku čísla, avšak čo je táto predchádzajúca idea? Wittgenstein toto rozoberá na základe analógie so šachovou hrou; ak hráčovi šachu povieme „Toto je kráľ“, bude to pre neho čosi znamenať len ak už v tomto momente pozná pravidlá tejto hry. [f3 tamtiež, poznámka 31.] Pokračuje tým, že sa pýta, ako môžeme niekoho naučiť hru, ak už predtým nechápal, čo je to figúrka. Pravidlá hry a význam výroku „Toto je kráľ“ musia koexistovať, jedno bez druhého nemôže byť. Pravidlá nepredchádzajú význam a význam nepredchádza pravidlá. Význam a pravidlá sú vzájomne tak prepojené, že ich nemožno oddeliť. Teraz je nám už jasné prečo „ukazovanie a pomenovávanie“ nemôže byť jediným základom učenia sa jazyka:

Augustín popisuje učenie sa ľudského jazyka ako keby dieťa prišlo do cudzej krajiny a nerozumelo jej jazyku; tzn. ako keby už jazyk ovládalo, avšak nie tento konkrétny. Inak povedané, ako keby dieťa už dokázalo myslieť, len ešte nie rozprávať. A „myslieť“ tu znamená niečo ako „rozprávať sa so sebou samým“. [f4 tamtiež, poznámka 32.]

Koncepcia „jazykovej hry“ už ďaleko presiahla prvotnú koncepciu detskej hry. Jeden z problémov súvisiaci s Wittgensteinovým pomenovaním tejto koncepcie je to, že zdanlivo implikuje jednoduchosť, alebo frivolnosť detí pri hre; toto je však omyl. „Činnosť riadená pravidlami“ zahrnuje prakticky celé ľudské správanie sa a najmä interakcie medzi ľuďmi. Ak sa pokúšame zistiť význam slov, je vidno, že celý jazyk je určitá forma „jazykovej hry“.

Existujú dva tradičné prístupy priraďovania významu v jazyku, reflexívna a expresionistická teória. Reflexívna teória tvrdí, že každé slovo má význam, pretože reprezentuje nejaký objekt vo svete. Význam vo vete sa tvorí zo zložkových významov jednotlivých slov, pričom veta odráža určité usporiadanie objektov vo svete. Toto predpokladá, že pre každé slovo existuje nejaký objekt, na ktorý môžeme ukázať, čím ustálime význam, avšak problém vzniká, ak vezmeme do úvahy výroky ako napr. „V košíku nie je pes“. Ako sa toto usporiadanie líši od [významu], že v košíku nie je žiadna mačka? Reflexívna teória v konečnom dôsledku vedie k rozsiahlym oblastiam ľudského úsilia, ako je napr. estetika a etika, ktoré sú kategorizované prinajlepšom ako nezmyselné. Wittgenstein v diele Tractatus Logico-Philosophicus vypracoval vlastnú reflexívnu teóriu jazyka, avšak nebol spokojný s obmedzeniami, ktoré si vynútila. Expresionistické stanovisko spočíva v tom, že význam sa odvodzuje, pretože jazyk je odrazom našich najvnútornejších myšlienok; tzn. máme myšlienky a prevádzame1 ich do jazyka. Wittgenstein pochyboval o tom, že je možné mať myšlienky bez jazyka: „Keď myslím v jazyku, hlavou mi okrem verbálnych vyjadrení neprechádzajú „významy“: samotný jazyk je prostriedkom myslenia.“ [f5 tamtiež, poznámka 329.] Nebral do úvahy možnosť súkromného jazyka myslenia, z ktorého si potom náš jazyk môže odvodiť význam, nakoľko jazyk je svojou podstatou spoločne používaná vec. („Koliesko, ktoré možno točiť, hoci sa s ním nič iné nepohybuje, nie je súčasťou mechanizmu.“ [f6 tamtiež, poznámka 271.]). Jazyk, ktorý jestvuje len pre jednu osobu, je rozpor.
----------------------------

1V tomto kontexte je zaujímavé a poučné sa zamyslieť nad termínom „translate“ použitým v pôvodnom texte, ktorého prvý význam „preklad“ je v ruštine vyjadrený slovom „perevod“. Azda sa takto každý laik automaticky stáva prekladateľom?, pozn. prekl.

Wittgenstein tvrdil, že význam slov je odvodený z ich používania v „jazykových hrách“, slová samé o sebe nemajú žiaden intrinzický význam - „význam slova je jeho použitie v jazyku.“ [f7 tamtiež, poznámka 43.] Každé slovo má význam do tej miery do akej má použitie v konkrétnej jazykovej hre, mimo jazykovej hry nejestvuje žiaden význam. Hľadať význam mimo jazyka by bola chyba, pretože ísť mimo jazyka znamená ísť mimo významu. Môžeme analyzovať vetu v snahe nájsť v nej určitý esenciálny význam avšak pritom ju len prevádzame do inej „jazykovej hry“, neodvodzujeme žiadnu esenciu významu, pretože esencia významu nejestvuje. Skučnosť, že nejestvuje žiaden absolútny význam sa môže sprvoti zdať ako znepokojujúca predstava, cítime, že slová by mali odkazovať na niečo konkrétne. Môžeme naše „jazykové hry“ skúmať hľadajúc nejakú esenciálnu, alebo univerzálnu charakteristiku, nejaký pevnú bod, na ktorom môžeme stavať, avšak Wittgenstein hovorí, že takéto hľadanie bude márne:

Namiesto, aby sme sa dopracovali k niečomu, čo je spoločné všetkému tomu, čo nazývame jazyk, tvrdím, že tieto fenomény nemajú nič spoločné, čo by nás nútilo používať pre toto všetko rovnaké slovo, - ale že existuje medzi nimi navzájom množstvo odlišných vzťahov. A práve pre tento vzťah, alebo tieto vzťahy ich všetky nazývame „jazykom“. [f8 tamtiež, poznámka 65.]

To, čo nazývame jazykom je súbor „jazykových hier“, medzi ktorými existujú vzťahy, ktoré však nie sú fixné. Wittgenstein tieto vzťahy nazýval „rodinnou podobou“, pretože podobnosť medzi „jazykovými hrami“ možno pripodobniť k podobe medzi členmi rodiny.

Práve inherentná flexibilita jazyka z neho robí taký mocný nástroj; nie sme obzmedzený jedným pohľadom na svet. Žiadne obmedzenia fakticky nejestvujú a ani nemôžu:

Ako je teda koncepcia hry ohraničená? Dokážete uviesť tieto hranice? Nie...Môžete „ale na druhej strane je použitie slova neregulované, „hra“, ktorú sa s ním hráme je neregulovaná.“ - Všade nie je ohraničená pravidlami; avšak neexistujú ani pravidlá, ako vysoko môžete odpáliť loptičku pri tenise, alebo ako silno; a predsa je tenis hra a má tiež svoje pravidlá. [f9 tamtiež, poznámka 68.]

Wittgensteinova koncepcia „jazykovej hry“ nám umožnila zanechať expresionistické a reflexívne prístupy k jazyku a prijať inkluzívnejšie stanovisko. Jazyk nie je pasívna vec, ktorú uchopíme alebo odložíme podľa potreby, je to niečo, čo je našou súčasťou - formujeme používanie jazyka rovnako ako ono formuje nás.

preklad NM