Lingvista ako znalec poskytujúci svedectvo na súde

Resumé

V tomto článku sa pozrieme na niektoré problémy, ktorým musia čeliť lingvisti, ktorí sa rozhodnú svedčiť na súde ako znalci a na niektoré riešenia, ktoré vymysleli. Táto kapitola sa začne príkladom svedectva lingvistu, poskytnutého v známom americkom prípade týkajúcom sa ochrannej známky. Následne si rozoberieme zákony o znaleckej výpovedi v rôznych anglicky hovoriacich sporných jurisdikciách, a do istej miery sa zameriame na americké Daubertove kritéria a ich význam pre lingvistické svedectvo. V tejto kapitole potom preskúmame a zhodnotíme odlišné spôsoby vyjadrenia názorov, sémantické a štatistické aspekty a ukončíme ju príkladmi autorovho svedectva v dvoch prípadoch, ktoré prešli odvolacím procesom na Kráľovskom súdnom dvore v Londýne.

Scenár

V roku 1997 žaloval McDonald's Corporation spoločnosť Quality Inns International, Inc, tvrdiac, že je vlastníkom nielen názvu McDonald's, ale taktiež morfémy “Mc” na jeho začiatku, a preto môže zabrániť jej používaniu v iných obchodných značkách. Spoločnosť Quality Inns oznámila, že vytvorí reťazec hotelov základného štandardu a pomenuje ich McSleep, v očakávaní, že predpona “Mc” bude evokovať dobre známu šetrnosť Škótov. Spoločnosť McDonald's, ktorá v minulosti úspešne zabránila používaniu názvu McBagel's, kedy sudca rozhodol, že predpona “Mc” nesmie byť používaná v súvislosti s generickým potravinovým produktom, sa rozhodla napadnúť značku McSleep, tvrdiac, že ide o zámerný pokus čerpať z dobrého mena a povesti značky McDonald's.

Pri vypracovávaní svojej argumentácie spoločnosť McDonald's poukázala na to, že v rámci jednej reklamnej kampane zámerne začala vytvárať “McLanguage”, kde Ronald McDonald učil deti, ako “Mc-ovať” štandardnú zásobu generických slov, čím vznikali slová ako 'McFries', McFish', McShakes' či dokonca McBest'.

Hoci sa bežným používateľom jazyka tento lingvistický imperializmus môže zdať bizarným, najmä tým, ktorí majú škótsky a írsky pôvod, kde sa zdalo, že im hrozí, že stratia právo používať vlastné mená ako obchodné značky, právnici žalobu brali veľmi vážne. Právnici spoločnosti Quality Inns požiadali lingvistu Rogera Shuya, aby im pomohol s dvomi lingvistickými argumentami: po prvé, že sa morféma „Mc“ bežne produktívne používa v kontextoch, kde je chápaná tak, že nie je nijako spojená so spoločnosťou McDonald's a po druhé, že takéto príklady ukazujú, že predpona, ktorá je pôvodne patronymom a je čo do významu ekvivalentná morféme syn v menách ako Johnson, sa stala generickou a tým získala svoj vlastný význam, ktorý je zjavne odlišný od obidvoch ďalších hlavných významov „syn (koho)“ a „spojený so spoločnosťou McDonald's“.

Shuy sa rozhodol pre prístup vo forme lingvistického korpusu a v reálnych textoch vyhľadal inštancie toho, čo možno nazvať „Mcmorfémy“. Medzi 56 príkladmi, ktoré našiel, boli všeobecné výrazy ako McArt, McCinema, McSurgery a McPrisons, ako aj prvky, ktoré už boli využívané komerčne, ako napr. McThrift Motor Inn, nízkonákladový motel so škótskym motívom a McTek, obchod zameraný na počítačové výrobky Apple Mac, predávané so zľavou. Na základe týchto príkladov Shuy argumentoval, že predpona sa v rámci jazyka všeobecne stala nezávislým lexikálnym prvkom s vlastným významom „základný, praktický, cenovo dostupný a štandardizovaný“. Spoločnosť McDonald's, namiesto toho, aby sa tiež obrátila na dôkazy súvisiace s korpusom, si najala odborníkov na prieskum trhu, s cieľom získať priamy prístup k tomu, ako predponu vníma verejnosť a urobiť tak prostredníctvom interview a dotazníka. Títo odborníci vyhotovili správu v tom zmysle, že ich testy potvrdili, že spotrebitelia si skutočne predponu spájajú so spoločnosťou McDonald's, ako aj so spoľahlivosťou, rýchlosťou, účelnosťou a nízkou cenou. Konfrontovaný s týmito protikladnými dôkazmi, sudca rozhodol v prospech spoločnosti McDonald's, čím jej dal do rúk značnú kontrolu nad používaním morfémy „Mc“.

Úspešná obhajoba značky môže mať pravdaže občas neželané dôsledky. V marci 2007 šla spoločnosť McDonald's opäť do vojny, tentoraz proti slovníku Oxford English Dictionary, potom ako tento opísal termín McJob, ako „nemotivujúcu, zle platenú prácu s malou perspektívou, [najmä] takú, ktorá vnikla rozšírením sektora služieb“. Hlavný výkonný úradník spoločnosti pre ľudské zdroje (sic) v Severnej Európe neúspešne trval na tom, aby OED zmenil príslušnú definíciu tak, aby „odrážala zamestnanie, ktoré je motivujúce, lukratívne a poskytuje skutočné príležitosti pre kariérny postup a zručnosti, ktoré vydržia celý život“. Fakticky išlo len o ďalšiu škriepku v rámci neustáleho boja o udržanie značky, pretože sa malo za to, že termín „mcjob“ môže mať len jeden význam - „zamestnanie vo firme McDonald's“, čo zjavne nie je to, ako ľudia vo všeobecnosti toto slovo používajú a ako chápu jeho význam.

* * *

Úvod

Za posledných dvadsať rokov došlo k rapídnemu nárastu frekvencie, s akou si súdy v niekoľkých krajinách vyžadujú expertízu lingvistu v prípadoch, kde sú určité aspekty písaného textu sporné - na tomto mieste sa nebudem zaoberať súvisiacou, avšak metodologicky veľmi odlišnou disciplínou forenznej fonetiky, ktorej krátky úvod nájdete v publikácii autorov Coulthard a Johnson (2007, kapitola 7) a omnoho podrobnejší v publikácii autora Rose (2002). Škálu prípadov, v ktorých bolo použité svedectvo lingvistu, nachádzame v rozsahu od sporov pokiaľ ide o mieru podobnosti vo výslovnosti, a preto aj možnosti zámeny obchodných značiek (Gibbons (2003: 285-7) cez význam jednotlivých slov v poučení poroty (Levy 1993), „vlastníctvo“ jednotlivých slov a fráz v prípade plagiátorstva (Turrel 2004), až po obvinenia z fabrikácie celých textov v niektorých prípadoch vraždy (Coulhard 2002). Lingvista zvyčajne na to, aby dospel k určitému stanovisku využíva štandardné analytické nástroje, hoci len málo prípadov si vyžaduje voľbu presne rovnakého súboru nástrojov lingvistu. Avšak občas prípady nastoľujú nové a vzrušujúce otázky deskriptívnej lingvistiky, ktoré si vyžadujú základný výskum, ako napríklad: ako sa dá merať „rarita“, a tým aj preukazná hodnota jednotlivých výrazov (Coulthard 2004), alebo spoľahlivosť verbálnej pamäti (Coulthard a Johnson 2007, 132-5).

Ako sa stať znalcom v oblasti lingvistiky

Kritéria práce lingvistu, ktorý sa chce stať znalcom poskytujúcim svedectvo na súde, sa od krajiny ku krajine líšia. Austrália a Británia majú v zásade rovnaké stanovisko, ktoré spočíva v tom, že sa uznáva skôr expert ako metóda, takže súdy môžu povoliť znalecký posudok od kohokoľvek, u koho sa predpokladá, že disponuje

špecializovanými znalosťami na základe....odbornej prípravy, štúdia, alebo praxe [za predpokladu, že tento posudok sa] úplne, alebo čiastočne zakladá na týchto znalostiach. (Australian Evidence Act 1995 Sec 79)

Spravidla platí, že ak znalca/znalkyňu akceptoval jeden súd, bude bez problémov akceptovaný(á) inými súdmi tej istej úrovne. Znalca si angažovala a platí ho jedna strana, avšak aj tak je právne „určený súdom“ (Bromby 2002:21) a od roku 2007 musí posudok znalcov v Británii obsahovať vyhlásenie potvrdzujúce, že poskytli objektívne, nepredpojaté stanovisko. Avšak, doposiaľ nejestvujú v Británii žiadne explicitné kritéria, ako je tomu v Spojených štátoch po rozsudku v prípade Daubert (viz. nižšie), týkajúce sa charakteru teoretického stanoviska, alebo metodológie, alebo dôkazov, o ktoré znalec opiera svoje stanovisko a teda, akonáhle je znalec angažovaný, súd stanoví, „ad hoc, dostatočnosť odborných znalostí a relevantnosť týchto odborných znalostí pre každý príslušný prípad.“ (Bromby 2002 9). Ako súčasť tohto procesu možno podrobiť detailnému skúmaniu jednak kompetentnosť znalca a jednak spoľahlivosť metódy(ód), ktoré používa, čo môže trvať množstvo hodín. Aj potom, ako sa rozhodne, že znalec smie podať svedectvo, sudca(ovia) a porota môžu rozhodnúť, že toto svedectvo nie je užitočné, presvedčivé, alebo relevantné a občas sú znalci prísne kritizovaní súdom a/alebo sa konkrétne metodológie považujú za neakceptovateľné. (Hardcastle 1997).

* * *

Spojené štáty

Na rozdiel od anglo-austrálskeho systému, americký právny systém schvaľuje techniku(y), ktorú svedok používa, namiesto samotného svedka. Pravidlo 702 Federálnych pravidiel dokazovania umožňuje znalcovi podať svedectvo, ak

sa svedectvo opiera o dostačujúce fakty a údaje, [a]
ak je svedectvo produktom spoľahlivých zásad a metód, a
svedok spoľahlivo uplatnil zásady a metódy na skutkový stav veci

Pravidlo 702 je navrhnuté tak, aby sa zohľadnil rozsudok v prípade Daubert z roku 1993 (vysvetlené nižšie), ktorý dramaticky zmenil charakter prípustných dôkazov, čím sa americký systém ešte viac odcudzil anglo-austrálskemu. V nasledujúcom výklade v podstatnej miere čerpám z prác autorov Tiersma a Solan (2002) a Solan a Tiersma (2004) a čitateľom odporúčam, aby si ich preštudovali celé.

Spojených štáty prešli tromi štádiami pokiaľ ide o definovanie prípustnosti dôkazov od znalcov. Do roku 1975 bol hlavným štandardom hodnotenia znaleckého svedectva tzv. Freyov test, pomenovaný podľa rozsudku v prípade z roku 1923, týkajúceho sa prípustnosti dôkazov získaných použitím detektora lži, ktorý si vyžadoval, aby zásady a/alebo metodológia použitá znalcom boli všeobecne akceptovateľné:

zatiaľ čo súdy si dávajú záležať pokiaľ ide o pripustenie znaleckého svedectva odvodeného zo všeobecne uznávanej vedeckej zásady, alebo objavu, samotná vec, z ktorej sa robí dedukcia, musí byť dostatočne zavedená tak, že sa v konkrétnom odbore, kam patrí stala všeobecne akceptovanou (293 F. str. 1014, citované Tiersmom a Solanom (2002, 223.)

Časom sa Freyov test začal považovať za príliš rigorózny. Argumentovalo sa, že pokrok vo vedeckých znalostiach sa dosahuje na základe argumentácie a nesúhlasu, takže tu existoval tlak, aby bolo sudcom a porote umožnené vypočuť si názory obidvoch strán v prípade vážnej nezhody akademikov a v roku 1975 boli zavedené Federálne pravidlá dokazovania, kde sa o prípustnosti znaleckého svedectva konštatovalo nasledovné:

ak vedecké, technické, alebo iné špecifikované znalosti pomôžu osobe, ktorá posudzuje skutočnosť pochopiť dôkazy, alebo stanoviť meritum veci, môže k tomu formou posudku, alebo inak podať svedectvo svedok, ktorý sa kvalifikuje ako odborník na základe znalostí, zručností, praxe, odbornej prípravy, alebo vzdelania. (Pravidlo 702 citované Tiersmom a Solanom 2002, 223.)

Čo však bolo mätúce, niektoré federálne súdy aj tak uplatňovali Freyov test až do roku 1993, kedy Najvyšší súd rozhodol v prípade Daubert v. Merrel Dow Pharmaceuticals. Hlavná kontroverzia v tomto odvolaní sa týkala toho, či možno svedectvo znalca zamietnuť z toho dôvodu, že príslušný znalec svoju prácu nepublikoval, a tým nevyhovel Freyovmu testu. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že adjektívum „vedecký“ znamená „zakotvený vo vedeckých metódach a postupoch“ a potom pokračoval návrhom štyroch kritérií hodnotenia „vedeckosti“:

1. či bola daná teória otestovaná;
2. či ju preskúmali osoby rovnakého postavenia a či bola publikovaná;
3. [aká je] známa miera chybovosti;
4. či je teória všeobecne akceptovaná vedeckou komunitou.
( 509 U.S. str. 593., citované Tiersmom a Solanom 2002, 224.)

Toto rozhodnutie ponechalo otvorenú otázku, či sa týka dôkazov, ktoré sú skôr deskriptívne ako teoretické, avšak rozhodnutie v prípade Kumho Tire Co. v. Carmichael potvrdilo, že áno:

všeobecné zásady Dauberta sa netýkajú len znalcov, ktorí poskytujú vedecké dôkazy, ale taktiež znalcov, ktorí svoje svedectvo opierajú o praktické skúsenosti.
(119 S.Ct. 1173, citované Tiersmom a Solanom 2002: 224)

Aké je teda v tomto kontexte postavenie amerického forenzného lingvistu? Z pozitívnej stránky Tiersma a Solan (2002:221) konštatujú, že:

súdy pripustili svedectvo lingvistov v takých otázkach, ako je pravdepodobný pôvod hovorcu, zrozumiteľnosť textu, či konkrétny obžalovaný pochopil poučenie o práve nevypovedať (Miranda warning) a v otázke fonetickej podobnosti dvoch konkurenčných ochranných známok.

Avšak v iných oblastiach je situácia problematickejšia, čiastočne azda preto, že niektorí nelingvisti používajú niektoré lingvistické označenia v prípade metodológií, ktoré nie sú z lingvistického hľadiska primerané. Napríklad, zdá sa, že prípad Van Wyk z roku 2000 stanovil precedens pre vylúčenie štylistickej analýzy, keďže súd odmietol pripustiť, aby znalec podal svedectvo o autorstve sporných dokumentov, avšak, ako na to poukazuje McMenamin (2002), znalec v danom prípade nemal žiadnu kvalifikáciu v oblasti lingvistiky. McMenamin (2004) poskytuje silné argumenty pre vedecký charakter svojho vlastného druhu forenznej štylistiky, a preto aj jej akceptovateľnosť podľa Daubertových kritérií. V prípadovej štúdii signifikantných dokumentov v prípade Jona Beneta Ramseyho (2004: 193-205) vskutku ukazuje, ako štatisticky vyjadrovať stanoviská z hľadiska matematicky spočítaných pravdepodobností. Zdá sa, že lingvistická oblasť diškurznej analýzy azda utrpela podobnú stratu dôveryhodnosti tým, že si nelingvista nárokoval odborné znalosti v danej oblasti. Tiersma a Solan citujú pripomienku sudcu v prípade Štát v. Conway z roku 1984, po svedectve psychológa, že diškurzná analýza je „disciplína, ktorá [znalcovi] umožňuje stanoviť úmysel hovorcu v tajne zaznamenaných konverzáciách“, čo ukazuje, v akej veľkej miere je potrebná reedukácia.

Napriek tomu treba pripustiť, že v prípadoch, kedy uzávery závisia na frekvencii, alebo zriedkavosti konkrétnych lingvistických charakteristík v skúmanom texte, by mnoho lingvistov malo značné problémy uviesť "známu chybovosť" svojich výsledkov, aj keď je táto fráza interpretovaná ako pravdepodobnostný pomer. Práve z tohto dôvodu budú niektorí lingvisti nútení zmeniť spôsob, akým dosiahli a prezentovali svoje stanovisko, zatiaľ čo ostatní môžu svoju úlohu chápať skôr ako rolu pedagóga/učiteľa/“turistického sprievodcu“, než úlohu osoby, ktorá vyjadruje svoje stanovisko.

* * *

Vyjadrenie stanovísk

Profesionálny život znalca v odbore lingvistika, na rozdiel od lingvistu akademika, môže byť veľmi osamelý, keďže znalci väčšinou pracujú sami; v zriedkavých prípadoch podávajú svedectvo na súde: vo väčšine prípadov ide o menej ako desať prípadov ročne a jedno dostavenie sa na súd každé dva roky. Z tohto dôvodu je osobné svedectvo na súde pre väčšinu forenzných lingvistov neobvyklá a stresujúca udalosť. Ako konštatuje Shuy

Osoby, ktoré nezažili krížový výsluch si nedokážu predstaviť aký môže byť emocionálne vyčerpávajúci .... Poskytovanie svedectva nie je pre ľudí, ktorým chýba odvaha (2002:3-4)

Ani pre osoby, ktoré majú slabý žalúdok - jeden z mojich kolegov to nakoniec vzdal, po nejakých 25 rokoch poskytovania znaleckého svedectva na súde povedal, že už nedokáže vydržať dávenie vždy predtým, než sa posadí do lavice svedkov.

Potom ako vykoná analýzu dát a dospeje k stanovisku, musí lingvista čeliť dvom problémom interakcie: po prvé, ako dokáže čo najlepšie sprostredkovať lingvistický náhľad a zistenia v písomnej správe profesionálom v oblasti práva, ktorí sa tiež považujú za jazykových odborníkov a ktorí, napriek tomu, čo bolo uvedené vyššie o nestrannosti znalca, chcú využiť(zneužiť) tieto zistenia na to, aby postavili komplikovanú právnu argumentáciu v prospech neviny alebo viny; a po druhé, ak ho povolajú, aby poskytol ústne svedectvo, lingvista sa musí vyrovnať s nezvyčajnými pravidlami interakcie v súdnej sieni, zahrňujúcimi hypotetické otázky právnikov v mene súdu, pričom sa očakáva, že svedok nebude svoje odpovede adresovať právnikovi, ktorý otázky kladie, ale priamo sudcovi a/alebo porote. Ešte náročnejší môže byť krížový výsluch, ktorý znalca prisahajúceho, že bude dodržiavať Griceove zásady týkajúce sa kvality a kvantity - „hovoriť pravdu, celú pravdu a nič než pravdu“, stavia proti právnikovi, ktorý takýmto obmedzeniam nepodlieha a zjavne môže ľubovoľne vyvodzovať to, o čom sa môže „domnievať, že je to nepravdivé“ a vravieť veci, ktoré „nemôže podoprieť náležitými dôkazmi“, ako aj prerušiť znalca uprostred prejavu tak, že z čiastočne dokončenej pravdivej odpovede vyplýva nepravda.

Maley (2000:250), vo vynikajúcej práci, ktorá skúma lingvistické aspekty znaleckého svedectva, konštatuje že

znalci poskytujúci svedectvo, najmä ak ide o neskúsených nováčikov, si zvyknú neuvedomovať rozsah priebehu formovania a výstavby dôkazov....Až príliš často vychádzajú zo súdnej siene frustrovaní, domnievajúc sa, že svoje svedectvo nedokázali podať spôsobom, akým to chceli urobiť, a že dotyční ich svedectvo prekrútili a/alebo mu neverili.

A to napriek tomu, že znalci vo všeobecnosti smú hovoriť v sekvenciách, ktoré sú v priemere dva až tri krát dlhšie, než je tomu v prípade ostatných svedkov (Heffer 2002)

Všetci znalci poskytujúci svedectvo musia čeliť problémom komunikácie, avšak lingvista má ešte ďalší a jedinečný problém, že každá osoba v súdnej sieni je v určitých ohľadoch expertom na jazyk. Je ozaj veľmi ťažké prizvať lingvistu, aby svedčil o význame slova, pretože súdy sa hlavne zaujímajú o dva druhy významu: technický, tzn. zákonne definovaný význam, napríklad význam slova „súmrak“ v právnej norme, kde sa uvádza „Brána parku sa zatvára za súmraku“ a kde na inom mieste tejto normy slovo „súmrak“ dostáva špecifický význam „30 minút po západe slnka“; a bežne zaužívaný význam, ktorý slovu prisudzuje porota, keďže je kolektívnym predstaviteľom bežného človeka - tým skôr, že porotám sa spravidla v ich miestnosti neumožní prístup k slovníkom.

Ak lingvista pôsobí ako znalec, typicky ho najskôr požiadajú, aby napísal správu vyjadrujúcu určité stanovisko - (McMenamin 2002:176-8 napísal užitočnú časť o písaní správ) - a potom neskôr ho môžu požiadať, aby sa dostavil na súd a toto stanovisko tam prezentoval a hájil.

V roku 2002 bol Stuart Campbell súdený a usvedčený z vraždy svojej netere Danielle. Časť dôkazového materiálu proti nemu predstavovalo niekoľko textových správ, ktoré boli do jeho telefónu odoslané z telefónu Danielle, krátko potom ako zmizla. Žalobca predpokladal, že si ich poslal sám, pričom použil jej telefón a mňa požiadali, aby som porovnal štýl dvoch podozrivých správ so súborom 70 správ, ktoré Danielle odoslala v priebehu predošlých troch dní. Žiaden podobný korpus správ vytvorených Campbellom žiaľ nebol pre účely porovnania k dispozícii.

Tu je prvá z podozrivých textových správ:

HIYA STU WOT U UP 2. IM IN SO MUCH TROUBLE AT HOME. AT MOMENT EVONE HATES ME EVEN U! WOT THE HELL AV I DONE NOW? Y WONT U JUST TELL ME TEXT BCK PLEASE LUV DAN XXX

Voľný preklad:

AHOJ STU CO MAS ZA LUBOM. DOMA MAM TOLKO PROBLEMOV MOMENTALNE MA KAZDY NENAVIDI DOKONCA AJ TY! CO SOM DO PEKLA ZASA UROBILA? PRECO MI TO PROSTE NEPOVIES ODPIS MI S LASKOU DAN XXX

Správa zjavne obsahuje niekoľko lingvistických volieb, ktoré v Daniellinom korpuse nie sú prítomné, alebo sú zriedkavé; napríklad použitie kapitáliek namiesto normálneho písma používaného vo vete, písanie slova „what“ ako „wot“, vypísanie morfémy „jeden“ slovom v prípade „EVONE“, namiesto jej nahradenia číslovkou „1“, vynechanie určitého člena v skratke predložkového spojenia „AT MOMENT“ a použitie neskrátenej formy slova „text“ na miesto skratky „TXT“ vo fráze TEXT BCK. Problém spočíval v tom, ako dosiahnuť a následne vyjadriť stanovisko vo veci pravdepodobnosti toho, či Danielle správu napísala, alebo nie.

* * *

Sémantické vyjadrenie stanovísk

Väščšina forenzných lingvistov (a fonetikov) má tradične pocit, že svoje zistenia nedokážu vyjadriť štatisticky, z hľadiska matematickej pravdepodobnosti, a tak ich vyjadrujú ako sémanticky kódované stanovisko. Niektorí znalci vlastne jednoducho vyjadria svoje stanovisko bez toho, aby súdu naznačili, ako vyhodnotiť jeho intenzitu, alebo ako toto stanovisko zodpovedá dvom právne signifikantným kategóriám - „na základe dôkladného zváženia pravdepodobnosti“ a „mimo akejkoľvek pochybnosti“. Čoraz väčší počet znalcov však v súčasnosti využíva fixne stanovenú sémantickú stupnicu a pripája takúto stupnicu vo forme prílohy k svojmu posudku, aby čitateľovi umožnili posúdiť dôveru vo vlastné stanovisko, ku ktorému dospeli.

V čase prípadu Danielle som využíval nižšie uvedenú stupnicu - mnou prispôsobenú 11 bodovú stupnicu navrhnutú členmi Medzinárodnej asociácie forenzných fonetikov:

Najpozitívnejší

5 „Osobne som celkom presvedčený, že autorom je X“

4 „Podľa môjho názoru je veľmi pravdepodobné, že autorom je X”

3 „Podľa môjho názoru je pravdepodobné, že autorom je X”

2 „Podľa môjho názoru je dosť pravdepodobné, že autorom je X”

1 „Podľa môjho názoru je skôr pravdepodobné, ako nie, že autorom je X”

0 „Podľa môjho názoru je možné, že autorom je X”

-1 „Podľa môjho názoru je skôr pravdepodobné, ako nie, že autorom nie je X”

-2 „Podľa môjho názoru je dosť pravdepodobné, že autorom nie je X”

-3 „Podľa môjho názoru je pravdepodobné, že autorom nie je X”

-4 „Podľa môjho názoru je veľmi pravdepodobné, že autorom nie je X”

-5 „Osobne som celkom presvedčený, že autorom nie je X“

Najnegatívnejší

Stanovisko, ktoré som uviedol, je na tejto stupnici označené ako -2, tzn., že bolo dosť pravdepodobné, že Danielle správu nenapísala, avšak dlho a intenzívne som sa trápil s tým, aké sémantické označenie by najlepšie sprostredkovalo moje zhodnotenie sily dôkazu, ako tomu vskutku bolo aj v niekoľkých predchádzajúcich prípadoch. Broeders (1999) navrhoval, že v takýchto prípadoch dochádza k tomu, že:

znalci, tým, že používajú stupne pravdepodobnosti, v skutočnosti vyslovujú kategorické súdy, tzn. fakticky vravia áno alebo nie. Aj keď použijú termín ako pravdepodobne (nie), domnievam sa, že sú subjektívne presvedčení, že podozrivý vzorku materiálu vytvoril, alebo nevytvoril . (Broeders, 1999:237

V mojom prípade to bolo určite tak. Broeders ďalej konštatuje, že voľba danej miery pravdepodobnosti na takejto stupnici je nenapraviteľne subjektívna a práve z tohto dôvodu môžu dvaja znalci dospieť ku stanovisku rôznej intenzity na základe rovnakých údajov. Napriek tomu zdôrazňuje, že subjektívny úsudok sa nemá zavrhnúť jednoducho preto, že je subjektívny:

Rozhodujúcou otázkou nie je to, či je subjektívny, alebo objektívny, ale či sa možno spoľahnúť na to, že je správny (tamtiež:238).

Napriek tomu je čoraz viac názorov proti takémuto používaniu sémantických stupníc, najmä preto, že aj keď ich súd sú akceptuje, ostáva nevyriešený problém - ako si môžem byť istý, že sudcovia a poroty budú pripisovať označeniam rovnaký význam, aký im pripisovali znalci, ktorí ich zvolili a aplikovali? O tejto skutočnosti som sa presvedčil na vojenskom súde, kde som vyjadril svoje stanovisko ako „veľmi pravdepodobné“ na vyššie uvedenej 11 bodovej stupnici a iná znalkyňa vyjadrila svoje stanovisko vo forme „veľmi silnej podpory“ na 9 bodovej stupnici. Ani jednému z nás nebolo dovolené uviesť počet bodov na príslušných stupniciach, a už vôbec nie ukázať celú stupnicu, či zaujate komentovať konkrétnu zvolenú kategóriu, hoci sa súčasne obhajca maximálne usiloval presvedčiť druhú znalkyňu, aby svoje stanovisko zmiernila z „veľmi silnej [podpory]“ z toho dôvodu, že iný znalec presne rovnaký dôkaz vyhodnotil len ako „silný“.

Ďalšou komplikáciou je skutočnosť, že na konci procesu sa posudzovateľom faktov, menovite porote, nedopraje luxus vo forme miery presvedčenia; musia pracovať s binárnou voľbou Vinný alebo Nevinný. Tzn., nech je stanovisko individuálneho znalca akokoľvek poistené v čase, keď ho prezentuje, sudca a porota musia v konečnom dôsledku vysloviť kategorický súd, či dôkazy interpretovať ako podporujúce argumenty v prospech žalobcu, alebo obhajoby, alebo jednoducho ako nepresvedčivé.

* * *

Štatistické vyjadrenie stanovísk

Broeders (op. cit.) argumentuje, že človek by mal mať obavy v súvislosti so sémantickým vyjadrením stanovísk nie preto, že sú subjektívne, ale skôr preto, že až príliš často znalci, ktorí ho využívajú, vyjadrujú svoje názory nesprávnym spôsobom. Broeders a neskôr Rose (2002), konštatujú, že znalec môže poskytnúť stanovisko k dvom veciam:

po prvé, k pravdepodobnosti hypotézy - takže napríklad v lingvistických prípadoch, k hypotéze, že obvinený vec napísal, alebo povedal - uvážiac silu dôkazov, ktoré znalec analyzoval; a
po druhé, k pravdepodobnosti, že sa dôkaz vyskytne vo forme a kvantite, v akej sa objavil, uvážiac dve hypotézy, že obvinený vec napísal/povedal a taktiež, čo je rozhodujúce, že ju nenapísal/nepovedal.

Obidvaja autori odporúčajú druhý prístup. Rose dokonca cituje Aitkena (1995:4) pri argumentácii, že prvý typ stanoviska, je podľa neho to isté ako rozhodovať o pravdepodobnosti viny obvineného, čo je výhradne úlohou posudzovateľov faktov a zodpovedný vedec sa z tohto dôvodu musí obmedziť na to, že bude hovoriť o pravdepodobnosti dôkazu. Rose tento argument podporuje poukázaním na skutočnosť, že žiaden znalec nemôže odhadovať pravdepodobnosť viny, alebo neviny len na základe lingivstických dôkazov; len tí, ktorí majú prístup k všetkým dostupným dôkazom, môžu posúdiť hodnotu každého jedného z nich. Takže, napríklad môj kolega odborník na forenznú identifikáciu rukopisov dospel po vyčerpávajúcich porovnaniach k záveru, že na základe ním analyzovaných dôkazov je veľmi pravdepodobné, že spochybnený podpis na írskom závete, napísaný guľôčkovým perom, je pravý. Avšak potom zistil, našťastie predtým, než svoj posudok dal na papier, že posledná vôľa bola datovaná pred vynájdením technológie guľôčkového pera!

Broeders a Rose argumentujú, že nielenže je logika na strane ich prístupu, avšak ďalšou výhodou je skutočnosť, že pravdepodobnosť je tu možné vyjadriť štatisticky namiesto sématicky. Táto metóda v zásade spočíva v tom, že sa najskôr pozrieme na pravdepodobnosť hypotézy obžaloby, uvážiac „surové údaje“ o každej z konkrétnych skúmaných vlastností. Napríklad, predstavte si imaginárny anonymný list, ktorý obsahuje neštandardný pravopis anglického spojenia „ofcourse“. Pri pokuse podporiť hypotézu obžaloby, že obvinený list napísal zistíme, že asi v 10% prípadov ľudia vo všeobecnosti píšu príslušné slovo takto. Ako teraz zhodnotíme dôkazovú silu tohto zistenia, tzn., že podľa očakávaní ho podozrivý tak či tak použije v 10% prípadov, avšak, že ho v fakticky používa omnoho častejšie?

Pre začiatok vytvoríme pravdepodobnostný pomer, a to tak, že vydelíme jedno číslo druhým, tzn. 80/10 a tak dostaneme pravdepodobnostný pomer 8. Avšak interpretácia tohto pomeru nie je až taká jednoduchá. Iste je pravda, že, ako to vyjadril Broeders (op. cit.: 230) "v rozsahu, v akom pravdepodobnostný pomer prevyšuje číslo 1, dôkazy viac podporujú hypotézu [obžaloby] , [zatiaľ čo] v prípade, že je menší ako 1, podporujú alternatívnu hypotézu“. Toto nám žiaľ nehovorí, o koľko presne je podpora v prípade pravdepodobnostného pomeru 8 väčšia - k tejto otázke intepretácie sa vrátime ďalej v texte.

Hlavnou výhodou tejto metódy štatistického vyjadrenia váhy dôkazu týmto spôsobom je, že umožňuje používateľovi kombinovať niekoľko dôkazových elementov, či skôr niekoľko pravdepodobnostných pomerov, násobením, aby tým dostal zložený pravdepodobnostný pomer: všetky pomery väčšie ako 1 svojou kombináciou zvýšia celkovú pravepodobnosť, zatiaľ čo prípadné pomery menšie ako 1 ju znížia. Ak teda budeme pokračovať v našom imaginárnom príklade, v anonymných a osvedčených listoch môže koexistovať séria ďalších charakteristických vlastností, ako je napr. their písané ako there, you're písané ako your a privlastňovacie its písané ako it's. Samotné tieto črty môžu mať podľa zistení nízke pravdepodobnostné pomery - 1,4, 1,5, 1,7, avšak ak sa skombinujú s už vypočítaným pravdepodobnostným pomerom 8 pre ofcourse, násobením dostaneme omnoho vyšší pomer 28,56. Inak povedané, po preskúmaní štyroch charakteristických vlastností teraz môžeme principiálne povedať, že je 28 krát pravdepodobnejšie, že list napísal podozrivý a nie príslušník vzorky obyvateľstva všeobecne.

Silný argument v prospech takéhoto štatistického prístupu je, že taktiež umožňuje jednoduché začlenenie opačných indícií. Keďže znalci, ktorí používajú „prístup vo forme dôkazov na posúdenie hypotézy“, ako som to ja robil v prípade Campbell, musia rozhodnúť, akú váhu prisúdiť akýmkoľvek dôkazom, ktoré nepodporujú indície väčšiny analyzovaných vlastností - ak by napríklad dovolili, aby takéto dôkazy redukovali ich posudok o jeden či dva stupne istoty, alebo o žiaden - naproti tomu, v prípade prístupu pravdepodobnostných pomerov, akékoľvek meranie, ktoré podporuje hypotézu obhajoby a teda má z definície pravdepodobnostný pomer menší ako 1, jednoducho zníži kumulatívny pomer. Teraz si teda predstavme, že doplníme vlastnosť slova whose písaného ako who's, ktoré má pre zvažované listy pomer 0,85 a kumulatívny pomer nám týmto klesne na 24,28.

Zatiaľ čo je takýto štatistický prístup zjavne lákavý, predsa len predstavuje pre fonetikov aj lingvistov veľmi reálne problémy, ak sa pokúšajú vypočítať pravdepodobnostný pomer obhajoby. Po prvé, ako stanovíte relevantnú porovnávaciu agregáciu hovorcov, alebo textov a ako získať prístup k údajom z tejto agregácie a následne ich analyzovať, najmä vo svete, kde právnici a súdy nie sú ochotné platiť za niečo, čo možno považovať za základný výskum. Aspoň v oblasti forenznej fonetiky už existujú dohodnuté referenčné tabuľky pre také veci ako je výška [tónu] hlasu a solídne dôkazy o vplyve telefonického prenosu na výšku prvých formantov samohlások. V oblasti lingvistiky jestvuje ešte menej referenčných údajov, hoci sa špecializované korpusy vytvárajú: napríklad, McMenamin (op. cit. 154), referuje o korpuse pozostávajúcom zo 742 listov pre účely porovnania a Grant a Olsson vytvorili korpusy textových správ. Pre niektoré účely (pozri Coulthard 1993, 1994) je pravdaže možné dôkazy čerpať z už dostupných všeobecných korpusov, ako je napríklad Austrálsky národný korpus, Britský národný korpus, Banka angličtiny Collins /Collins Bank of English/ a Americký národný korpus.

Avšak aj keď dokážeme vypočítať pomery obhajoby, ešte stále sme nevyriešili všetky problémy, pretože musíme vedieť ako vyhodnotiť význam výsledných kompozitných pravdepodobnostných pomerov. A potom je tu ešte ten problém, či si laická porota dokáže s pravdepodobnostnými pomermi poradiť, alebo či do veci jednoducho vnesú ďalší zmätok.

Rose (op. cit.: 62) navrhuje riešiť tento problém zoskupením všetkých numerických pravdepodobnostných pomerov, potom ako boli tieto vypočítané, do piatich kategórií so sémantickým označením, ktoré, ako naznačuje, by mali byť pre porotu transparentné:

Pravdepodobnostný pomer Sémantická glosa
10 000+ Veľmi silný
1 000-10 000 Silný
100-1 000 Stredne silný
10-100 Stredný
1-10 Obmedzený

Avšak, takáto intepretácia v žiadnom prípade nie je všeobecne akceptovaná.

Ak aj budeme akceptovať Roseov argument pokiaľ ide o teoretickú výhodu pravdepodobnostných pomerov, ostávajú dve závažné pochybnosti. Po prvé, po odmietnutí stupnice stanovísk vyjadrenej sémanticky sme dospeli ku stupnici pravdepodobností vyjadrenej sémanticky, hoci je pravda, že tentoraz, ak sa dvaja znalci zhodnú na faktoch, ktoré sa majú zvážiť, nevyhnutne sa zhodnú aj na pravdepodobnostnom pomere. Aj tak však ostáva problém, či poroty dokážu a budú sémantické vyjadrenie pomerov interpretovať tak, ako to zamýšľal znalec. Po druhé, nevieme, do akej miery sú tieto označenia vhodné ako glosy pre pomery, hoci prahové hodnoty sú numericky „čisté“. Na jednej strane súdy pracujú s pojmom „mimo akejkoľvek pochybnosti“, ktorý nemá definovaný pravdepodobnostný pomer, hoci laický porotca, spolu so štatistikom A.P. Dawidom (2001:4), môžu byť spokojní, ak postavia znamienko rovnosti medzi túto frázu a šancu jeden zo sto. Na druhej strane sa zdá, že jedna z oblastí forenzného vyšetrovania, analýza DNA, pracuje s omnoho vyššími pravdepodobnostnými pomermi:

Jeho obhajkyňa, Rebecca Poulet QC, mu pripomenula dôkazy na báze DNA preukazujúce, že jeho profil vyhovuje útočníkovi, pričom šanca, že by mohlo ísť o inú osobu je jedna z miliardy.
(http://news.bbc.co.uk/1/hi/england/3496207.stm)

Avšak v zásade by mala byť pre systém súdnictva atraktívna skutočnosť, že pravdepodobnostné pomery odvodené od rôznych druhov dôkazov možno kombinovať tak, že vzniknú kompozitné pravdepodobnostné pomery. V ideálnom svete podľa Rosea by porote pomáhal zvažovať všetky dôkazy štatistik a na rozdiel od individuálneho znalca by porota taktiež mohla zohľadniť takú apriórnu pravdepodobnosť, ako je počet možných podozrivých. Napríklad, ak je päť podozrivých, potom pred zvážením akýchkoľvek dôkazov je pravdepodobnosť, že jeden z nich je vinník 1/4=0,25, ak sú podozriví dvaja, pravdepodobnosť je 1/1=1.

Napriek zrejmej aklademickej podpore používania pravdepodobnostných pomerov môže ešte dlho trvať, než budú na súdoch všeobecne akceptované. The Times (9. máj 1996, str. 36) zverejnil stanovisko v rámci rozsudku v odvolacom konaní (R v. Adams), kde v pôvodnom procese smel štatistik poučiť porotu jednak o Bayesovom teoréme a fundamentálnych pravdepodobnostných pomeroch a následne, ako pomery vytvárať a sčítavať tak, aby vznikol kompozitný pomer. Sudcovia odvolacieho súdu nariadili nový proces a konštatovali, že hoci pravdepodobnostné pomery „môžu byť vhodný a užitočný nástroj pre štatistikov...použitie [tohto nástroja] v prípade procesov s porotou nie je vhodné, ani ako prostriedok, ktorý má porote pomáhať pri jej úlohe“. Po druhom procese, v ktorom smel ten istý znalec poučiť inú porotu, sa konalo druhé odvolanie, na konci ktorého sudcovia vyjadrili nasledovný názor:

Zavádzanie Bayesovho teorému, alebo inej podobnej metódy do trestného procesu spôsobuje, že sa porota ponára do nevhodných a zbytočných zložitých oblastí, čo odvádza pozornosť od jej náležitých úloh. Opieranie sa o dôkazy tohto druhu je recept na zmätok, nepochopenie a mylný úsudok.
(http://www.herkimershideaway.org/writings/bayes.htm)

A takáto je nateraz situácia v britskom súdnictve: znalci ešte stále môžu vyjadrovať svoje stanoviská bez toho, aby ich dávali do súvisu spravdedpodobnosťami, alebo pravdepodobnostnými pomermi.

* * *

Konzultácie a svedectvo „turistického sprievodcu“

Čo teda ostáva lingvistovi, ktorého zistenia nemožno vhodne štatisticky prezentovať? Solan (1998) sa venuje problému, ktorý je jedinečný pre znalcov v odbore lingvistika, totiž skutočnosti, že samotní posudzovatelia faktov, či už ide o sudcov, alebo členov poroty, sú pre väčšinu účelov považovaní za znalcov v oblasti používania jazyka a jeho interpretácie - právo sa vo väčšine prípadov týka významu(ov), ktoré slovám a výrazom prisudzujú bežní hovorcovia. Napriek tomu tu existuje pre lingvistu úloha, ktorá spočíva vo vysvetľovaní a objasňovaní faktov o jazyku a jeho používaní, v dôsledku čoho budú potom sudca a porota v rovnakom postavení ako lingvista a môžu robiť z lingvistického hľadiska informované rozhodnutia. Povedané slovami Solana:

moja odborná príprava v oblasti lingvistiky zabezpečila moju vyššiu citlivosť na možné interpretácie, ktoré si ostatní nemusia všimnúť a môžem na ne upozorniť sudcu, alebo porotu. Avšak potom, ako na ne poukážem a zreteľne ich objasním, mali by sme začať na rovnakom základe (str. 92).

Ak máme Solanove konštatovanie rozviesť, lingvisti nie sú len „odborníci pokiaľ ide o charakter významu“, ale taktiež odborníci na lingvistické kódovanie na lexikálno-gramatickej aj textuálnej úrovni, a preto má aj v týchto oblastiach lingvista usmerňujúcu úlohu, jednak pred procesom a jednak v priebehu procesu.

Jeden britský príklad, kde znalec senzitizuje laické obecenstvo pochádza z môjho svedectva v odvolacom procese v prípade R v. Rober Brown. Brownova sporná výpoveď obsahuje frázu my jeans and a blue Parka coat and a shirt. /moje texasky a modrá vetrovka a košeľa/. Obvinený tvrdil, že priznanie vo forme monológu, ktoré sa mu pripisovalo, bolo z neho v skutočnosti vylákané formou otázok a odpovedí a zmenené policajtami vykonávajúcimi výsluch na monológ. Ako súčasť dôkazov podporujúcich Brownove tvrdenie som sa sústredil na dve časti súvetia

I was covered in blood, my jeans and a blue Parka coat and a shirt were full of blood. /Bol som celý od krvi, moje texasky a vetrovka a košeľa boli celé od krvi./

Lingvistovi je jasné, že formulácia podmetu druhej časti súvetia je nanajvýš neprirodzená; nikto nebude svoje šatstvo označovať neurčitým členom potom ako začal zoznam vyratúvať pomocou privlastňovacieho determinujúceho výrazu. Najpravdepodobnejšie použitie člena „a“ v tomto kontexte by bolo rozlišovanie medzi tým „čo je moje“ a „čo nie je moje“. Napríklad , formulácia „I looked round the room and I saw my jeans and a blue Parka coat and a shirt, they were full of blood“ /Rozhliadol som sa po miestnosti a videl som svoje texasky a (nejakú) modrú vetrovku a (nejakú) košeľu; boli celé od krvi/, by znela dokonale prirodzene, avšak tento význam by pravdaže nedával žiaden zmysel v príbehu, v ktorom by všetko spomínané šatstvo patrilo osobe, ktorá ho rozpráva. Fráza „ a blue Parka coat and a shirt“ by sa mohla celkom prirodzene vyskytnúť následkom nedôslednej konverzie sekvencie krátkych otázok a odpovedí na formu monológu a ako k tomu mohlo dôjsť sa dá pochopiť z nasledovnej sekvencie zo zápisnice bezprostredne predchádzajúceho výsluchu Browna:

Čo ste mali oblečené?
Mal som modrú košeľu a modrú vetrovku. /I had a blue shirt and a blue parka./

V tomto kontexte je použitie neurčitého člena normálne; ako sme to práve konštatovali vyššie, ak je vec uvedená prvý krát, neurčitý člen je prirodzená voľba. Potom ako bola zdôraznená podivnosť tejto frázy a výskyt podobnej frázy vo výsluchu, sudcovia odvolacieho súdu boli schopní vyvodiť z tejto zvláštnosti závery rovnako ako hocijaký lingvista.

Náhradný svedok obžaloby

Jedna z najdôležitejšých vecí, na ktorú Solan poukazuje je to, že hoci poroty a sudcovia môžu byť ozaj schopní spracovávať slová, frázy a dokonca aj vety rovnako dobre ako profesionálny lingvista, môžu mať problémy s dlhými dokumentami, alebo sériou súvisiacich dokumentov, nakoľko nemusia byť schopní nájsť nevyhnutné spojitosti:

Porota pravdaže dokáže čítať príslušné dokumenty. ... Avšak nie všetci porotcovia sa dokážu bez pomoci skoncentrovať na frázu v článku 24 zmluvy, ktorá môže mať dopad na to, ako treba interpretovať ďalšie slovo v článku 55. (str. 94)

Aj v odvolacom procese v prípade Paul Blackburn bolo dôležité upriamiť pozornosť sudcov na dve frázy vyskytujúce sa v dvoch odlišných dokumentoch, pričom jeden z nich bola diktovaná zápisnica výpovede a druhý zápisnica z výsluchu:

i) Výpoveď Spýtal som sa jej, či jej smiem odniesť tašky, povedala „áno“
Výsluch Spýtal som sa jej, či jej smiem odniesť tašky a povedala „áno“

ii) Výpoveď Zodvihol som čosi ako ornament
Výsluch Zodvihol som čosi ako ornament

Lingvisti takmer každého presvedčenia sa zhodnú na tom, že pravdepodobnosť toho, že dvaja hovorcovia vyprodukujú presne rovnaký výrok dramaticky klesá s dĺžkou vyjadrenia a pravdepodonosť, že si zvolia dve, alebo viac rovnakých formulácií je ešte nižšia. Avšak „znalosť“ lingvistu je v úplnom protiklade s laickým presvedčením. Keď som bol konfrontovaný s problémom, ako presvedčiť sudcov odvolacieho súdu o význame identických vyjadrení, zvolil som nasledovný postup.

Najskôr som ukázal, že aj krátke sekvencie slov môžu byť jedinečne kódované, a to tak, že som preskúmal výskyty slov „I asked her if I could carry her bags“ /Spýtal som sa jej, či jej smiem odniesť tašky/ v rámci série vyhľadávaní vo vyhľadávači Google. Výsledky boli v tom čase nasledovné:

Sekvencia Počet výskytov
I asked 2 170 000
I asked her 284 000
I asked her if 86 000
I asked her if I 10 400
I asked her if I could 7 770
I asked her if I could carry 7
I asked her if I could carry her 4
I asked her if I could carry her bags 0

Na základe tohto som argumentoval, že ak nejestvuje jediný príklad toho, že by niekto niekedy vyprodukoval túto sekvenciu, šanca, že sa ešte dlhšie sekvencie vyskytnú dvakrát v rôznych dokumentoch je mizivá, pravdaže, pokiaľ jedna nebola odvodená od druhej. Pri písaní tejto kapitoly som si opäť overil údaje z vyhľadávača Google pre „I asked her if I could carry her bags „ a s hrôzou som zistil, že počet výskytov nie je 0 ale 5. Avšak, ako vraví známe príslovie, išlo o výnimku potvrdzujúcu pravidlo. V súčasnosti existuje stránka venovaná prípadu Paul Blakburn, na ktorej je uvedená sporná fráza, teda jeden z výskytov je pôvodný výrok, tri ďalšie sú webové verzie článku od Coultharda (2004), kde sa o prípade píše a posledný výskyt je dokument vo formáte PowerPoint z holandskej univerzity, ktorá cituje príklad z Coultharda (2004). Inými slovami, všetkých päť výskytov sú citáty rovnakého výroku.

Aby som posilnil argumentáciu použitú na súde, pristupoval som k vyhľadávaču Google kvôli vyhľadaniu ďalšieho prípadu, na ktorom bol tentoraz zainteresovaný sudca Rose, ktorý mal byť predsedajúcim sudcom v tomto procese. Potom ako som zadal kľúčové slová „Lord“, „Justice“, „Rose“ a „Appeal“, prvé tri nájdené citáty sa týkali odvolania známeho britského politika - Lorda Archera - proti jeho odsúdeniu za krivú prísahu. Prvý v poradí bol nasledovný odkaz:

Guardian Unlimited | Mimoriadne správy | Archerov návrh na odvolanie zamietnutý
...nebol prítomný na dnešnom pojednávaní a jeho žiadosť vo veci odvolania proti rozsudku bola zamietnutá behom niekoľkých hodín. Lord Justice Rose, na zasadnutí...www.guardian.co.uk/archer/article/ 0,2763,759829,00.html

Klikol som na prvý citát, ktorý je sčasti uvedený nižšie ako Text 1 a vybral som z neho prvú frázu - citát Lorda Rosea: „Z dôvodov, ktoré uvedieme neskôr“, ktorá je zvýraznená hrubým písmom.

Text 1
Archerov návrh na odvolanie zamietnutý
Lord Justice Rose, na zasadnutí so sudcom Colmanom a sudcom Stanleym Burntnom v Londýne, povedal Archerovmu adokátovi Nicholasovi Purnellovi: „Z dôvodov, ktoré uvedieme neskôr“, máme vo vzťahu k odsúdeniu opačný názor ako vy“.

Na začiatku konania adovokát Nicholas Purnell stručne popísal dôvody na odvolanie: „Návrh, ktorý v mene Lorda Archera podávame spočíva v tom, že prvý a fundamentálny dôvod, ktorý súvisí so všetkými ostatnými dôvodmi na odvolanie je, že ctený prvostupňový sudca nesprávne uplatnil svoje diskrečné právo neoddeliť proces s Edwardom Francisom.“

Pán Purnell povedal, že rozhodnutie sudcu Pottsa neoddeliť proces s Francisom spôsobilo „stratu rovnováhy" súdneho procesu.

Obhajca argumentoval, že p. Francis bol fakticky v postavení náhradného svedka obžaloby a náhradného žalobcu“.

Uvážiac charakter rozsudkov odvolacieho súdu sa fráza z dôvodov, ktoré uvedieme neskôr, vyslovená sudcom odvolacieho súdu nezdá byť nijako pozoruhodná, najmä pretože mnoho rozsudkov je vypracovaných až nejaký čas po vynesení súdneho rozhodnutia. Výsledkom vyhľadávania bolo napriek tomu len sedem výskytov. Každý jeden z nich bol o sudcovi Roseovi; fakticky to všetko boli správy o tomto jedinom výroku na záver Archerovho odvolania.

Potom som sa sústredil na tri ďalšie krátke frázy zvýraznené vo výňatku vyššie, tentoraz od Nichalasa Purnella, právnika Lorda Archera, pričom žiadna z nich nie je zjavne na právnika nezvyčajná, „prvý a fundamentálny dôvod“, „strata rovnováhy“ súdneho procesu a „náhradný svedok obžaloby“. V prípade týchto fráz našiel vyhľadávač Google 7, 10 a 4 výskyty, avšak opäť išlo o inštancie rovnakého výroku.

Zdalo sa, že ide o jednoduchý a efektívny spôsob ilustrácie jedinečnosti vyjadrení na súde, však keď som ho prezentoval právnikom, odmietli ho predložiť sudcom a jeden z nich ho opísal ako „vrtošivý“.

Nech sú podľa názoru znalca dôkazy akokoľvek silné, ich úspešná prezentácia na súde a vlastne to, či vôbec budú prezentované, závisí v rozhodujúcej miere na právnikoch. Občas (má znalec pocit, že) právnik opomenul podstatné skutočnosti počas vypočúvania svedka strany, ktorá ho predvolala, niekedy úspešný krížový výsluch niektoré veci neutralizuje a inokedy sa svedectvo v krížovom výsluchu použije pre iné účely. A potom je tu ďalšie použitie, ku ktorému nikto nemá prístup, a to je rozhodovanie poroty o verdikte. Všetci znalci by chceli vedieť ako čo najlepšie prezentovať svoje svedectvo v prospech poroty - väčšina by nesmierne rada dostala od poroty čosi ako formulár koncového hodnotenia študijného modulu, ktorý je u univerzitného vedenia tak veľmi obľúbený.

- Koniec -

Malcolm Coulthard, profesor emeritus v oblasti forenznej lingvistiky, poskytol láskavý súhlas so zverejnením článku, za čo mu srdečne ďakujem.

prel. NM